jacik7
     

nBanner header_r

Ako to videli účastníci

Toto nie je tábor, toto je kurz!
   Spomínané heslo sa spolu s vetami: „Máme vás radi!“     a     „Myslíte si, že horšie to už byť nemôže?“ vryli do pamäte každého účastníka tohtoročného kurzu v Pribyline, a to tak hlboko, že na nich určite nezabudne.
   Všetko sa začalo celkom obyčajne na železničnej stanici v Liptovskom Mikuláši. Všetci sme sa stretli, nasadli do autobusu a viezli sa niekoľko kilometrov preč od civilizácie, aby nás šofér vysadil pri hustom lese. Naložili sme si na chrbty svoje ťažké batohy a vybrali sa priamo do toho lesa, ktorým, našťastie, viedol turistický chodník.
   Prvý kilometer bolo všetko fajn, kolovali informácie, že pôjdeme maximálne polhodinu, takže sa nikto neznepokojoval. No keď minula prvá hodina a batohy sa začali nepríjemne zarezávať do pliec - Marcel dokonca tým svojím prelomil hrubé brvno dreva, čím si vyslúžil prezývku Lomidrevo - nebolo nám všetko jedno.
   Inštruktori sa držali hesla - Načo hovoriť viac, než treba – budú nadávať dvakrát – a tak sa z polhodiny postupne vykľuli dve, neskôr tri a o deviatej večer sme všetci nadávajúci a spotení skončili na brehu potoka, kde sme ďalšiu hodinu v príjemnom prostredí tmavého lesa, zurčiacej vody a studeného vetra čakali na to, než nás po lane dostanú na druhú stranu.
   Prevoz bol nakoniec úspešný a samotná preprava po lane sa väčšine naozaj páčila, len to čakanie bolo dosť nepríjemné.
   Okolo pol dvanástej sme dorazili do vysvietenej drevenej chatky, kde nás na stoloch čakal horúci guláš a hore v izbách voľné miesta na spanie. Viac sme naozaj nepotrebovali. Vybalilo sa len to najnutnejšie a o niečo neskôr sa každý zazipsoval vo svojom spacáku a doprial si zaslúžený odpočinok po namáhavom dni.
   Skutočne sme verili, že to najhoršie už máme za sebou. Fakt sme netušili, ako výstižne sa presvedčíme o pravdivosti hesla: „Myslíte si, že horšie to už byť nemôže?“

 RANNÉ VSTÁVANIE
   Táto činnosť, špeciálne ranné budenie, sa stala najneobľúbenejšou časťou dňa účastníkov. Ak niekto náhodou prepočul hudbu, ktorá skoro ráno v presne stanovený čas začala otriasať chatkou, určite nemohol odignorovať Abbeho, ktorý vtrhol do izby a neveľmi šetrne zakričal: „Máte päť minút!“
   V prvý deň to bolo zvlášť hororové, pretože väčšina ani len netušila, aký budíček ich po náročnom dni čaká a v limite úplne oblečený vyjsť pred chatku stihli len tak-tak.
   Potom vždy nasledovala rozcvička pri jazierku, kde sme si precvičili zopár techník sebaobrany alebo len klasické naťahovanie rúk, nôh, či iných častí tela a napokon raňajky. No a po nich nás vždy čakal pestrý program dňa.

   Znovu hudba... Abbe vstúpi do izby a svojským spôsobom oznámi to, čo každému z nás naháňa strach: BUDÍČEK! Takto vyzeralo každé ráno, do ktorého som sa  prebúdzala. Aj keď sa mi na prvý pohľad zdalo každé ráno strašne ťažké, vstať malo zmysel, pretože to, čo sme zažili počas dňa, nenahradí nijaký spánok.
   Katka

PRÁCA
   V obyčajné pracovné dni sme doobeda mali o program postarané – pomoc v múzeu. Slovo „práca“ znie samo o sebe dosť odstrašujúco, no táto bola celkom príjemná. Nerobili sme nič prehnane fyzicky náročné, čistili sme vagóniky, vytrhávali trávu, prekladali drevo, viezli sa na traktore – jednoducho to, čo múzeum potrebovalo, alebo čo nám správca železničky a zároveň splnomocnenec múzea Mário dal za úlohu.

PROGRAM
     Keby som ho mala charakterizovať troma slovami použila by som asi slová „pestrý, originálny a dobrodružný“. Zabavili sme sa, niečo aj naučili a hlavne sme zistili, že naše hranice vôbec nie sú tam, kde sme si mysleli, ale podstatne vyššie.
   Napríklad taká túra na Baranec. Je to takmer kolmý kopec a počula som, že nejakého zahraničného turistu odtiaľ odvážali na helikoptére, no my sme tam vyšli všetci. Dodnes neviem pochopiť, ako nás dokázali tak motivovať, že sme to nezabalili v strede výstupu, pretože mnohí mali k tomu veľmi blízko.
   Adrenalín stúpal pri akčných hrách ako preteky „Pro slávu královny“, keď sme dostali dve sekery a jednu pílku pre tri tímy a mali sme poskladať delo len z toho, čo sa dalo nájsť okolo. Potom s jednotlivými časťami utekať kilometer cez potok, trávu a bažiny, a nakoniec ho celé postaviť, to dalo človeku naozaj zabrať. 
   Alebo BOČAJ – Bojové varenie čaju –  hoci sa skončilo menším neúspechom, dalo človeku na chvíľu pocítiť, aké je to byť bojovníkom či lovcom.
   Takisto nočná „Capture the flag“ bola hra rozhodne adrenalínovejšia a strategickejšia, než hocijaká počítačová hra.
   Hlavy sme potrápili v Galérii Grand Royal, keď sme mali odhaliť sieť nepriateľských agentov a medzitým sa skvele zabaviť a zatancovať si medzi historickými železničnými vagónmi.
   Inštruktori reagovali pružne aj v takých prípadoch, keď počas búrky vypadla elektrina a hrali sa zábavky ako „Upír“ alebo často opakované „Hu-hu“.
   Obľúbené boli aj akčnejšie obmeny takých hier ako futbal či frizby, a hlboko do pamäti sa určite vryl aj volejbal. 
    
MINIŠKOLY
   Keďže toto nebol tábor, ale kurz, občas sme sa naučili aj niečo užitočné. Najprv nám Abbé s Anne ukázali, ako poskytnúť prvú pomoc, Fredy nám dal inštruktáž ako viazať uzly a pracovať s lanami, Dráčik nám predviedol prácu s buzolou a orientovanie sa na mape, Anne nás naučila niečo o liečivých bylinkách a nakoniec Abbé urobil menšiu prehliadku turistickej módy.
  
   Všetko sa raz skončí a aj týchto dvanásť dní plných zábavy a dobrodružstva sa skončilo tiež. Keď som po návrate domov známym rozprávala o tomto kurze, vyvaľovali na mňa oči a pýtali sa, či to bol vojenský výcvikový tábor. Napriek tomu, ako náročne a hrôzostrašne to mohlo znieť, bolo to niečo úžasné a nezabudnuteľné. Tých dvanásť dní v jednoduchej chatke nás zblížilo omnoho viac, než mesiac v luxusnom zariadení. Stretla som tam naozaj skvelých ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi, a som bohatšia o niektoré dôležité životné pravdy
   Keby mi predtým niekto povedal, že ak dáte človeku do ruky ihlu, tak on vám o dve hodiny namiesto nej donesie bicykel, mačku alebo metrovú cukinu, poviem, že to nie je možné.
   A ono to možné naozaj je. To bolo najhlavnejšie, čo som sa tam naučila. Že nič nie je nemožné, ak človek naozaj chce.     
Mirka

  No takže na kurze bolo neskutočne úžasne, mali sme tam plno aktivít aj keď nám niektoré nevyšli, ale nemám sa načo sťažovať, pretože nič mi nechýbalo. Zišli sme sa tam skvelá partia a k nej taktiež nemám čo dodať. Možno v tie prvé dni to bolo také, že sme sa oťukávali, ale nakoniec všetko dopadlo podľa mojich predstáv. Akože jedlo... prekvapili ma tie zelené špagety ja som žasla ako na niečo také mohli prísť. V Kliku je to asi normálne... no som rada že som aspoň kus leta mohla stráviť v blízkom kruhu kamarátov a hlavne to, že som mala možnosť spoznať ďalších.
PERFEKT DADA ALLFIKK phaaa

 
   Tento KURZ (Nezabudnite na to, že „toto nie je tábor, toto je kurz" ) bol proste pecka. Spoznala som nových skvelých ľudí, zažila kopec zábavy, prežila nezabudnuteľné dobrodružstvá ako napr. spanie v lese, grilovanie v lese a plno iných vecí a jednoducho sranda boli aj ranné rozcvičky a hlavne kamate Páčilo sa mi a dúfam, že pôjdem aj budúci rok.
P.S.: Máme vás rááádi !
NiQushQa


   Najlepšie na tábore bolo, že sa tam zišla skupina skvelých ľudí, z ktorých spoločne prežité zážitky vytvorili vynikajúci kolektív. Každý z nás sa tam naučil kopec veľmi praktických poznatkov. Tak napríklad, že šikovný obchodník dokáže jednu ihlu za dve hodiny vymeniť za niekoľko fľašiek vína, ozdobnú keramiku, pílku, reprák, potraviny rôznych druhov, bicykel a živú mačku, že studená voda nikdy nie je taká studená, aby sa v nej nedalo kúpať; že Alf stále žije a je medzi nami; že ozajstným správcom železničky je Batman a hlavne, že veci ako spánok, stan či teplá voda sú len zbytočný luxus, bez ktorého sa človek dokáže ľahko zaobísť.
   Viktor


   Presne sa mi splnilo to, prečo som tu išla - a to spoznať nových, ale hlavne úžasných ľudí. Ako bonus bola tá zábava a všetko okolo toho. Nesmiem zabudnúť spomenúť, že som ani netušila, kam siahajú moje hranice a čo všetko dokážem. Keď tak rozmýšľam nad tým, čo bolo najlepšie, neviem, čo mám spomenúť skôr. A čo sa týka toho zlého... myslím si, že to vždy mohlo byt aj horšie
PS: Veľké ĎAKUJEM patrí jednej osôbke, ktorá ma tam dokopala, že Miri?
Kristy

 

BuiltWithNOF
vyskok1
[Kurz] [Program] [Agenti] [Inštruktori] [Fotogalery] [Plagát] [KLIK]