Slovensko-fínska odysea„Hyvää huomenta! Dobré ráno! Good morning!“ Takto trojjazyčne sa začínal každý náš deň na Pribyline. Koncom júla sme sa totiž zdokonaľovali nielen vo svojich dorozumievacích schopnostiach, ale aj v tolerancii, otvorenosti a prispôsobivosti. Bola to výzva pre nás všetkých. Hoci k nám zo začiatku bolo počasie všetko, len nie priaznivo naklonené, dobrá nálada bola nákazlivá. Niektorí účastníci síce preukazovali väčšiu imunitu, ale nakoniec sa aj oni nechali strhnúť epidémiou. Kvôli dažďu sa program prvých dní musel krízovo upravovať a inštruktori miestami siahli až na dno svojich improvizačných schopností. Treba však povedať, že veľmi úspešne. Napríklad také znázornenie troch najtypickejších činností Slovákov a Fínov v národnom debakli sa ukázalo ako celkom slušná zábava. Kto by bol napríklad povedal, že Fíni prakticky žijú s telefónom pri uchu a že špekačky opekajú rovnako radi ako my? Národný deň ďalej pokračoval aj ukážkou slovenských ľudových tancov a krojov, čo sa stretlo s veľkým úspechom. Tanečníci sa na chvíľu ocitli v zajatí fotoaparátov a minimálne tentoraz si užili svojich päť minút slávy. Vystúpenie bolo označené za úžasné, rozkošné a veľmi zábavné, aj keď treba dodať, že tieto prívlastky si nevyslúžilo za svoju bezchybnosť, ale skôr za vytvorenie dobrej nálady svojou prepracovanou dejovosťou a pozitívnym vyžarovaním vystupujúcich. Ďalej sa pokračovalo kvôli náladovému počasiu v chatke pravým slovenským pohostením chlebom, soľou a ovčím syrom. Nasledujúci deň nás aj slnko podporilo svojimi vzácnymi lúčmi, takže plánovaná dobrodružná hra o slovenskej mytológii „Kovladov poklad“ sa mohla uskutočniť. Náročná naháňačka za pokladom (ktorý predstavoval výber kvalitných čokolád), zaviedla účastníkov do jazera k vodníkovi, na lúku k raráškovi, do lesa k mudrcom vyšplhať na strom, až na posledné stanovište k Osudu, kde získali poslednú časť hádanky. Ako sa ukázalo, najťažšie to mali súťažiaci až teraz, lebo získané kúsky zložiť a skompletizovať mapu k pokladu sa ukázalo ako celkom zložité. Za malej pomoci sa však dvom tímom napokon podarilo rozlúštiť to tajomstvo, hoci víťaz bol iba jeden a o niekoľko minút rýchlejší. Večer pokračoval mystickým hľadaním odpovedí na otázky v anjelských a totemovo-zvieracích kartách. Atmosféra bola naozaj veľmi pôsobivá, čo potvrdili oči, tých čo v tom temnom lese, vo svetle sviečok a faklí, sedeli oproti mne. Nanešťastie počasie opäť tento zážitok nedoprialo všetkým, a tak sa po troch Fínoch a jednom Slovákovi musela celá šou zabaliť. Ráno sme sa potom museli rozlúčiť s prvými štyrmi zahraničnými účastníkmi. Pracovné povinnosti sú jedny z tých vecí, ktoré človek nemôže len tak odignorovať, a tak sme ich o šiestej ráno odviezli na vlak. Deň sa potom niesol zo začiatku ako vždy v znamení každodennej pomocnej práce múzeu, obhliadky mesta Liptovský Mikuláš a večernej Literárnej čajovne. Práve v nej sa v účastníkoch po inšpiratívnom čítaní slovenskej aj fínskej poézie taktiež ozvali nejaké tie básnické city a vytvorili nezabudnuteľné umelecké diela. Pre inštruktorov bolo v ten večer nezabudnuteľné tiež niečo iné, a to moment, keď sa Fíni spontánne roztancovali na jazzovú hudbu. Samozrejme, že sme sa nakoniec pridali všetci a celá akcia dopadla nad očakávania výborne. Posledný programový deň sme strávili dopoludňajšou prácou a prechádzkou na Račkove plesá, kam ale kvôli celkom nečakane opäť zlému počasiu nedošli všetci. Napriek tomu ale naše vlastenecké cítenie pri úprimnom obdive Tatier opäť trochu pookrialo. Posledný programový večer bol presne taký, aké bývajú všetky posledné. Veľa sa tancovalo a zabávalo, trošku sa posmútilo a „pomelancholizovalo“. Všetkým nám bolo tak nejako ľúto, že sa to všetko končí. Že sa naši teraz už priatelia musia vrátiť späť. Že sa musíme rozlúčiť. Myslím ale, že tak ako každá odysea aj tá naša hoci si vyžadovala veľa vytrvalosti a odvahy, skončila slávnym dorazením do cieľa. A spomienky na všetky tie neuveriteľne zážitky a úžasné medzinárodné priateľstvá, to je niečo, čo nám ostane navždy. A čo by sme sedením doma a pozeraním do televízora určite nikdy nezískali. Takže ak budete na budúci rok váhať, či ísť alebo neísť na tábor, už nemusíte. Odpoveď je rozhodne áno. Spýtajte sa hocikoho, kto si tým prešiel! Spáchala Mirka
|
